História záložníctva
Prvé zmienky o záložníctve sa objavili pred viac ako 3000 rokmi v starovekej Číne a môžeme ich nájsť aj v prvých písomnostiach gréckej a rímskej civilizácie. Prvé zmienky o záložníctve v podobe ako ho poznáme teraz sú z 15-teho storočia keď šľachtická rodina Medici bola dominantnou finančnou silou.
Keď sa rodina rozdelila jedna z vetiev sa stala bankármi a druhá záložníkmi. Záložnícka časť rodiny prevzala polovicu rodinného erbu, z ktorej vznikol dodnes známy symbol záložníctva, slávne tri zlaté gule. Nemalo by byť žiadnym prekvapením, že bankovníctvo a záložníctvo sú tak úzko previazané. Záložníctvo je koniec koncov jednoducho inou formou bankovníctva.
V stredoveku niektoré cirkevné zákony zakazovali účtovať úrok z pôžičiek v rámci vierovyznania, resp. zakazovali „tvorbu zisku" bez práce, čím obmedzovali záložnú činnosť na ľudí inej viery. Z ekonomickej nevyhnutnosti a kvôli problémom v bankovom sektore záložníctvo zaznamenalo v neskoršom období značné oživenie. Záložné domy otvárali svoje prevádzky po celej Európe. Medzi zákazníkov patrili aj panovníci ako napríklad v roku 1338 anglický kráľ Eduard III, ktorý založil svoje šperky, aby mohol financovať vojnu s Francúzskom. To isté urobil kráľ Henry V v roku 1415.
Záložníctvu môžeme ďakovať aj za objavenie Ameriky. Výprava Krištofa Columba bola z veľkej časti financovaná „založením" šperkov španielskej kráľovnej Isabell.
V Anglicku bolo na konci 19-teho storočia a na začiatku 20-teho storočia takmer toľko záložní ako hostincov, požičiavajúcich peniaze za čokoľvek od posteľnej bielizne a príborov až po najobľúbenejší otcov nedeľný oblek. Zatiaľ čo v minulosti malo záložníctvo nie veľmi dobrú povesť za posledných 20 rokov sa jeho obraz výrazne zmenil. V poslednej dobe sa zaznamenal nárast v tomto odvetví hlavne vďaka zákazníkom, ktorým sa banky otočili chrbtom v ťažkých časoch, ktoré so sebou priniesla ekonomická kríza.
Záložníctvo malo v stredoveku aj charitatívny rozmer. V roku 1450 františkánsky mních Barnaba Manassei založil v Perugii hnutie Monte di Pietà. Hnutie poskytovalo finančnú pomoc najchudobnejším vo forme bezúročných pôžičiek zabezpečených založenými predmetmi. Namiesto úroku Monte di Pietà nútilo dlžníkov podporovať cirkev darmi. Hnutie sa rozšírilo do celého Talianska a následne do celej Európy. Cez Španielsko sa hnutie Monte de Piedad rozšírilo aj do Južnej Ameriky. V roku 1927 bolo mexickou vládou bolo „neziskové" hnutie Nacional Monte de Piedad poskytujúce bezúročné a nízko úrokové pôžičky uznané ako národná charita. Toto hnutie pôsobí v niektorých krajinách ako štátom kontrolovaná záložňa dodnes.